Dlho som zastával názor, že človek si v Poprade nájde prácu bez problémov. Že netreba známosti, že stačí úprimný záujem a nejaké pracovné návyky. Veď v Poprade máme kopec veľkých podnikov, sme pomaly mekka slovenského turizmu, ležíme na dopravnej tepne a náš región sa bleskurýchle rozvíja. Veril som, že popradský pracovný trh sa pobije o pracovníka so skúsenosťami a znalosťou cudzích jazykov. Predstavoval som si ako chodím z pohovoru na pohovor, očarujem oddelenia ľudských zdrojov a oni má zahŕňajú lukratívnymi návrhmi pracovných pomerov.

Už vás nebude ďalej naťahovať. Pravda je taká, že moje predstavy neprežili stret s popradskou realitou. Rozposlal som niekoľko desiatok emailov, reagoval som na inzeráty na profesii, absolvoval som dva osobné pohovory a jeden telefonický. Posielanie emailov so životopisom do popradských firiem naslepo sa mi neosvedčilo, nikto neodpovedal. S ponukami z profesie to bolo lepšie. Z firmy, kde som spĺňal všetky kvalifikačné požiadavky, sa mi ozvali po niekoľkých týždňoch a pozvali ma na pohovor.

Musím povedať, že pohovor nebol zlý. Bola tam pani z oddelenia ľudských zdrojov, tím leader aj riaditeľ odboru. Rozprávali sme sa asi 30 minút, mal som z toho vlastne aj dobrý pocit. Nakoniec ma trochu vyviedla z miery diskusia o plate. Pýtali sa ma na najnižší plat, z akého dokážem prežiť. Na túto otázku doteraz neviem správnu odpoveď. Na konci pohovoru mi povedali, že sa určite ozvú. Neozvali sa.

Druhý osobný pohovor netrval ani 15 minút. To bolo zlé. Úplný omyl.

Moral príbehu. V Poprade sa práca nájsť dá, len si človek musí vedieť vybrať z ponuky na Profesii, ISTP či iných pracovných portáloch a zmieriť sa s príslušným finančným ohodnotením. Alebo sa musí spoľahnúť na známosti a obsadiť neinzerované pozície. Alebo počkať, kým bude Poprad priať aj kreatívcom a iným talentom.